Je čítanie deťom dôležité?

Dlhšiu dobu som nepísala článok o našom mesačnom čítaní. Zastavila som sa v júni a zobudila som sa tento víkend. V lete som nestíhala sledovať čo kto doma číta, ale bolo toho dosť ( veď sme aj boli súčasťou Prečítaného leta). Len sa to akosi netislo von na papier (teda na monitor). V septembri som riešila, či vôbec je dôležité písať o tom čo kto číta. Veď kníh na dnešnom trhu je habadej, každý si má možnosť vybrať. Fungujú knižnice, kde si fakt za pár drobných môžte požičať akúkoľvek knihu. Nejak som si myslela, že čítanie je vec samozrejmá, že ľudia čítajú a tiež, že čítajú svojím deťom.

čítanie

A potom prišiel jeden víkend a s ním Konferencia pre (ne)obyčajných rodičov, kde odznelo viacero vecí ktoré ma zarazili. Že to s tým čítaním na Slovensku nie je vôbec také ružové, ako som si myslela a že sú rodiny, kde sa doma nečíta vôbec (pre mňa úplné sci-fi).

Viete, že dieťa,  ktoré príde do školy z rodiny, kde sa knihy čítajú môže byť na tom s gramotnosťou 4x lepšie ako také, ktorému nik nečíta? A viete, že škola to nenapraví? Že dokonca sa ten rozdiel môže prehlbovať? Hovorí sa tomu „Matúšov efekt“ (podľa výroku sv. Matúša evanjelistu, ktorý povedal: „Lebo kto má, tomu sa pridá a bude mať nadbytok. Kto však nemá, tomu vezmú aj to, čo má.“)

Zaujímavé, že? A tak trochu alarmujúce.

Ale nečítajte deťom len kvôli rozvoju jazyka a gramotnosti. Čítanie nie je len o tom. Ako tiež odznelo na sobotňajšej konferencii „deti potrebujú príbeh, je ako polievka pre ich dušu“.

Ale škola im takúto polievku nenavarí. To je na rodičoch.

Keď čítam mojím babám, nasáčkujeme sa všetky na jeden gauč. Jedna mi sedí na kolenách, že ledva vidím na knihu, dve po boku a chvalabohu za široký chrbát gauča, na ktorom môže sedieť (často z neho visí) aj štvrtá. Tieto chvíle sú vzácne, lebo najmladšie členky nevydržia dlho, ale staršie dve si to už vedia užiť. Aký paradox, že rodičia čítajú viac malým deťom, ktoré vydržia menej a pritom so staršími je to už úplne iný level. Aké perfektné debaty z toho vznikajú, čo všetko tí veľkí dokážu z knihy vstrebať.

Aj u nás sme boli v období, keď sa na staršie čitateľky zabúdalo. Hlavne na Terezku. Ona už je samostatný čitateľ. Myslela som si, paráda, už si bude čítať sama, už ma nepotrebuje, budem viac čítať malým, veď oni ma potrebujú viac. Aká chyba.

čítanie

Práve ona ma potrebuje. Možno sa jej nebude páčiť kniha ktorú vyberiem ja, lebo nie je o „coolovej“ speváckej škole, ale viem, že keď ju zavolám pod deku a uvaríme si horúcu čokoládu, ochotne bude počúvať aj môj „divný“ výber. A viete čo? Už sa párkrát stalo, že takúto knihu dočítala neskôr sama.

Pri malých deťoch je samozrejmé, že sa pri čítaní s nimi túlime, veď tí drobci to potrebujú.

A veľkáči nie? Každé dieťa potrebuje dotyky a objatia, a pri čítaní  sa to stane len tak, akoby mimochodom. Ale detská nádrž lásky sa napĺňa. Keď si s babami čítam, dávam im signál, že som tu pre nich, že sa ma môžu čokoľvek spýtať, že keď som si našla čas na ich príbehy, nájdem si čas aj na iné veci. O chvíľu príde ten čas, kedy sa väčšina detí identifikuje viac s partiou ako s rodičmi. Ale dajú im rovnako nezrelé deti tie správne odpovede na ich zmätené otázky? A príde dieťa za vami ak nemá v sebe tú istotu, že mama má na mňa čas?

Viete, som presvedčená, že aj to spoločné čítanie túto istotu buduje.

Keď čítame deťom, máme čas sa rozprávať. O nových veciach čo sme sa dozvedeli, o nových slovách, čo ktoré znamená. Často sa v knihách nájdu situácie, ktoré nám pomôžu poriešiť náš problém a to nehovorím o tom, ako nás knihy učia.  Ani si neuvedomujeme aká myšlienka môže naše deti osloviť a ako ich to môže ovplyvniť. A deti sú schopné zájsť naozaj ďaleko (keby som nemala Juli, doteraz neviem, že veľryby v moriach sú potomkovia dinosaurov ktorý sa vrátili späť do vody).

U nás doma je čítanie kľúčové. Nielen kvôli informáciám, ktoré potrebujeme pri učení, ale hlavne, naozaj hlavne kvôli tomu pocitu, ktorý všetky pri spoločnom čítaní zažívame. Niečo veľké totiž budujeme.

Takže som sa rozhodla, že budem ďalej písať naše mesačné sumáre o knihách. Veď naozaj nemôžem vedieť, koho našim výberom kníh inšpirujem. Možno sa niekde ďalší rodičia naštartujú a zrodia sa noví čitatelia.

Rodičia, čítajte svojim deťom.

P.S ak sa chcete dozvedieť viac, nakuknite na jeden super blog www.citajmesispolu.sk, napríklad tu.

Share on FacebookShare on Google+Pin on Pinterest

4 komentáre


  1. // Odpovedať

    Kati a máš aj nejaké tipy na čítanie s veľkáčmi? Naši tiež odkedy čítajú sami a veľa, idú pomimo mňa… čítam len s drobcom, takto som nad tým neuvažovala, hmmm. Tak keď máš nejaký super tip na spoločné čítanie, rada vyskúšam 🙂 Vďaka!


    1. // Odpovedať

      Maji, v podstate čítam to čo by som chcela, aby čítali samé. Napríklad teraz čítame Narniu. Pred mesiacom sme čítali Rozprávky po telefóne. Ale napríklad aj biblické príbehy si čítame a na moje veľké prekvapenie práve pri týchto sedia všetky naraz. Hlavne to musia byť knihy, ktoré bavia aj mňa.


  2. // Odpovedať

    Katka, je to krasne. Ja sama som naruziva citatelka a bez knih si zivot neviem predstavit. Teraz bojujem s malym, ktory ma tolko ako Julinka. Rad pocuva, ked mu citam ja (citame si kazdy vecer). ale sam citat nechce. Tlacit a nutit ho do toho nechcem, cakam kedy pociti tu ozajstnu lasku ku kniham. Takze hladame, co by ho zaujalo a ja dufam, ze raz to pride:).


    1. // Odpovedať

      Monika, presne tak, nemá zmysel nútiť a tlačiť do niečoho. To, že rád počúva je super, to je základ. Len v tom vytrvajte a čítajte si ďalej spoločne a ja verím, že to raz príde. U každého je to inak. Pamätám si ako som s Terezkou čítavala, keď bola druháčka. Nosila si knihy z knižnice a čítali sme na striedačku, stranu ja a stranu ona. Dlho to takto bolo, v podstate až kým ona sama nezačala čítať plynule a rýchlo. Teraz už číta tak, že to nestíham sledovať. Juli, napríklad, nebude čítať knihy, kde je text na celú stranu. Odrádza ju to množstvo. Také čítam ja a ona počúva.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *