Kde začať

Krok do neznáma s domácou školou

5.9.2016 som si povedala, že ak prežijem prvý polrok, že o tom raz začnem písať. No a prvý polrok je úspešne za nami, tak plním sľub, ktorý som dala sama sebe.

V septembri totiž naše dve školopovinné deti nešli do školy. Vec pre niekoho možno zvláštna, možno šialená a určite nie úplne bežná. Ani pre nás to nebolo ľahké rozhodnutie, v podstate to v nás zrelo dva roky a konečné rozhodnutie padlo pred zápisom našej druhorodenej.

Predstavte si vtáčika zavretého v klietke, to je ona v škole.  Je to naša divožienka. Neustále v pohybe, neustále sršiaca energiou. Raz je tu a zrazu je tam. Nepredvídateľné a veľmi citlivé dievčatko.

Naša prvá dcéra bola v tej dobe už druháčka, v škole nemala žiadne problémy. Patrila medzi obľúbené deti, ktorým ide snáď všetko do čoho sa pustia.

Ja som si ale začínala všímať ako ma čoraz menej času na svoje záľuby,  vzďaľovala sa od toho čo mala rada, len preto, aby robila niečo „čo sa musí“, aj keď ju to nebavilo a nič jej to nedávalo. Veľa vecí  v škole ju ale aj bavilo, chcela o nich vedieť viac, no paradoxne nebol na to priestor alebo čas. Nedalo sa zastaviť, zahĺbiť. No a doma, po splnení všetkých svojich povinností jej už ostávalo len veľmi málo času na  to byť dieťaťom.

Začali sme teda premýšľať ako deťom predĺžiť  detstvo. Kde nájsť viac času na to čo ich skutočne baví, ako im pomôcť rozvíjať ich talenty a hlavne ako v nich neuhasiť túžbu učiť sa a skúšať nové veci.

Keďže ja sama som učiteľka, chcela som byť prítomná v tých okamihoch keď objavia niečo nové a chcela som to byť ja kto im odovzdá kúsok poznania. Nabrali sme teda odvahu a vykročili sme do neznáma a začali sme ich učiť doma. Nebudeme predsa posielať deti do školy, keď doma je jedna schopná učiteľka 🙂 .

Prvý polrok  teda prešiel a ja budem písať o našej spoločnej ceste, na ktorej sme si všetci navzájom učitelia, ale aj žiaci.

Tak teda vitajte!

 

 

Share on FacebookShare on Google+Pin on Pinterest

Comments are closed, but trackbacks and pingbacks are open.