Predvianočné tradície

Počas týchto dní sa s Teri zaoberáme našou slovanskou históriou. Samozrejme, že sme sa pri rozhovoroch dostali aj k veciam náboženským, respektíve pohanským. Vtedy som si spomenula na predvianočné tradície, ktoré poznám z rozprávania mojej mamy a babky.

Tieto tradície vznikli práve zo starých pohanských zvykov a udržali sa u nás aj potom, keď už naši predkovia prijali kresťanskú vieru.  Rozdiel bol neskôr v tom, že už sa týmto zvykom nepripisovala magická moc, ale plnili akúsi spoločenskú funkciu. Vďaka nim sa mladí ľudia mohli stretnúť a zabaviť sa aj počas tmavých zimných večerov.

Svätý Ondrej

Predvianočné tradície sa začali vykonávať už tesne pred adventom, na svätého Ondreja, patróna neviest. V tento večer, po zotmení, chodili dievčatá k plotu, ktorým mali triasť so slovami:

Plote, plote, trasiem ťa, svätý Ondrej prosím ťa,

daj mi tejto noci znať, s kým ja budem pred oltárom stáť.

Potom sa museli dievčatá v tichosti rozísť a až do rána nesmeli preriecť ani slovko. Kto sa im v noci prisnil, ten sa mal stať ich manželom.

Plotom sme tento rok nestihli triasť, ale vraj o rok to mám dievčatám pripomenúť.

Barborky

Ďalší zvyk, ktorý je pomerne známy súvisí so svätou Barborou. Na svätú Barboru sa majú odtrhnúť vetvičky z čerešne, dať doma do vázy s vodou a do Vianoc by mali vykvitnúť. Majiteľ prvej vykvitnutej vetvičky sa vraj dožije najvyššieho veku.

Samozrejme, že máme aj my doma “barborky”. Označili sme ich páskami. Každý inou a uvidíme, či sa prejavia.

Tradície na Luciu

Asi najviac tradícií sa spája so svätou Luciou.

Doma som ako puberťáčka pravidelne dodržiavala tradíciu, že som si na 12 lístočkov napísala 12 chlapčenským mien (samozrejme tých najkrajších a najlepších chlapcov z okolia). Tie som potom postupne vyhadzovala. Každý deň jeden zložený papierik (nemohla som sa pozrieť koho vyhadzujem) putoval do koša. Na Štedrý deň ostal jeden, posledný. Vraj ten, za ktorého som sa mala vydať.

Čo myslíte, čo majú moje dve staršie baby v týchto nádobkách? Strašnú srandu z toho mali.

Poznáte liatie olova? Táto tradícia má vraj svoje korene ešte u starých Keltov. Niekde sa spája so svätou Luciou, inde s Ondrejom, v Čechách lejú olovo presne na Štedrý deň.

O tejto tradícii mi rozprávala babka, ale nikdy som nemala príležitosť to vyskúšať.  No pred pár týždňami som na internete objavila sadu na Vianočné liatie olova. Hneď som to kúpila a včera, presne na svätú Luciu, sme to s babami vyskúšali.

Tu musím podotknúť, že olovo je ťažký kov a zvlášť pre malé deti môže byť nebezpečný. Preto sme ho liali len s dvoma staršími a celá procedúra nám trvala len pár minút. V sade ktorú som kúpila je malá naberačka s dosť dlhou rúčkou, takže sme boli dosť ďaleko od topiaceho sa olova a jeho prípadných výparov.

No a ako sa to robí?

Kúsok olova sa roztaví v naberačke nad ohňom (my sme ho tavili nad najmenšou platničkou na sporáku, na najmenšom plameni) a potom sa vleje do misky so studenou vodou. V momente ako sa roztavené olovo dotkne studenej vody stuhne a podľa toho ako sa leje, tak sa vytvoria rôzne tvary.

Z nich sa potom “veští” budúcnosť. Olovo treba liať z malej výšky aby neprskalo a veštiaceho nepopálilo. Naše olová nám prezradili rôzne veci. Terezke vyšiel voľajaký motorkár, Julinke nejaké dve postavy a ja som v mojom videla psa. Zaujímavé.

Predvianočných tradícií je oveľa, oveľa viac. Naše tradície sú veľmi bohaté a líšia sa snáď od okresu k okresu. Bolo by škoda na ne zabudnúť, preto som rada, že o nich viem a mohla som o nich porozprávať mojim dievčatám. A možno k nim o rok, pridáme nejaké iné.