Ako sa deti učia, keď sa neučia

Po našej trojtýždňovej dovolenke počas školského roka som dostala otázku, či sa naše deti počas nej niečo učili.

Áno, učili sa. Myslím, že sa  dokonca učili viac ako keď sedíme doma, ale nebol to ten typ učenia, ktoré mal dotyčný na mysli. Totiž niektorým ľuďom prišlo zvláštne, že sme na tri týždne zbalili kufre, nechali doma učebnice, zošity a iné dôležité veci a odišli sme tesne pred koncom školského roka, keď (vraj) treba najviac doma opakovať a nasávať vedomosti.

Priznávam, v našom karavane boli 4 pracovné zošity. Čosi ma tak tesne pred odchodom pochytilo, čo ak bude strašná nuda, čo ak bude liať celý deň, možno si nájdeme polhodinku denne otvoriť ich. Aby baby náhodou nevypadli z cviku.

To boli myšlienky, ktoré plynuli z mierneho stresu, keďže skúšky sme mali naplánované len pár dní po návrate.  Teraz viem, že to boli smiešne myšlienky, a že som tie pracáky balila úplne zbytočne. A že baby absolútne z cviku nevypadli. Aj keby chceli, nedalo by sa to, pretože aj keď sme sa neučili z učebníc či pracovných zošitov, proces učenia prebiehal neustále.

Nejdem písať o tom, že dievčatá spoznali nové miesta, alebo nejaké veci z histórie, to je to očividné, čo sa na našom výlete dialo. Ale dialo sa aj veľa nenápadných vecí, pri ktorých sa deti učia a my si to ani neuvedomujeme. Vlastne ani ony samé si to neuvedomujú. A to je potom také bezbolestné učenie.

Matematika

Predstavte si, že denne sedíte v aute viac ako 4 hodiny. Takmer každú polhodinu padne niektorá z otázok typu: Kedy tam už budeme? O koľko minút tam už budeme? Koľko je hodín? Je to na nervy. Ale ten kto pozná hodiny sa už nepýta. A kto ich ešte nepozná, na takýchto dlhých trasách ich konečne pochopí.

Tak to bolo u nás. Po istom čase si už baby samé vedeli vypočítať dĺžku výletu či predpokladaný čas príjazdu do cieľa. Takže to máme sčítanie a odčítanie ako vyšité, plus prevod z desiatkovej sústavy do šesťdesiatkovej. Sem tam sa to riešilo aj násobením. Bez nátlaku a bez sĺz, že ten príklad sa nedá vypočítať.

Ďalšie matematické hodiny sme mali vždy pri príjazde do kempu. Koľko nás vyjde ubytovanie na jednu noc? V našom aute občas nenájdete ani jedno pero, mobil s kalkulačkou sa stratí v útrobách ženskej kabelky a sčítať toľko položiek spamäti, keď v aute debatujú 4 deti je niekedy ťažké. Tak baby pomáhali.

V bazénoch sme napríklad riešili aká je to vlastne hĺbka 0,60 m a či v takejto hĺbke bude vedieť Hanka stáť. Či sa 1,5m nafukovačka zmestí do bazénu doma, alebo radšej kúpime menšiu a aká dlhá vlastne tá menšia musí byť.

Skúsili ste už dať niekedy deťom na výletoch vreckové? My to od istého času robíme stále. Na deň dostávajú určitú čiastku, s ktorou si hospodária. Môžu si ju minúť na čokoľvek čo chcú. Tak baby musia rozmýšľať či si svoju dennú dávku minú každý deň, alebo si pošetria a kúpia si niečo väčšie. Občas pri nákupoch si svoje peniaze zabudli vziať, tak si požičiavali od nás. Potom sme sa večer vyrovnávali a to by ste neverili ako vedia zrazu také deti počítať.

Prírodoveda

V Slovinsku nás prekvapil večerný koncert žiab. V živote som nepočula tak hlasno kŕkať žaby. A keď dievčatá v jazierku objavili množstvo žubrienok, téma večera bola jasná. Šli sme hľadať žaby okolo jazierka a popritom sme sa rozprávali napríklad o tom, čo to znamená, že žaba je obojživelník a ako sa vlastne premení žubrienka na žabu.

V Taliansku sme napríklad na pláži objavili obrovskú medúzu, ktorej sme sa síce báli dotknúť, ale aspoň sme si ju poriadne prezreli. Debatovali sme o vyplavených riasach, až sa debata zvrtla na doby dávno minulé, keď boli  riasy jednými z prvých rastlín na Zemi.

Keď mi v Benátkach skoro na hlave pristála čajka a v kempe blízko nás hniezdili sojky, baby si pospomínali na naše pokusy a aktivity, ktoré sme doma robili, keď sme sa učili o vtákoch.  Kačky na Bledskom jazere boli zvyknuté na turistov, ktorí ich kŕmili, takže prišli dostatočne blízko, aby sme si mohli poriadne poprezerať ich zobáky a malé zúbky na ich okrajoch.

Cudzí jazyk

V zahraníčí  sa bez cudzieho jazyka nepohnete. To je jasné každému a angličtina je už takmer nutnosťou.

Ale nie je na škodu, naučiť sa pár základných fráz aj v jazyku krajiny, ktorou prechádzate. My sme sa tak naučili ďakovať a zdraviť po nemecky, francúzsky, taliansky a slovinsky a snažili sme sa tieto nové slová aj aktívne používať. Navyše v Slovinsku sme si s veľmi milým čašníkom podebatovali aj o rozdielnostiach medzi našimi jazykmi.

Terezka si precvičila aj svoju angličtinu, napríklad, keď ju jedna pani na detskom ihrisku poprosila či by jej nepostrážila dcérku. Ona šla medzitým úspávať svoje mladšie dieťatko. Pani bola Nemka a s Teri debatovala po anglicky (plus ruky-nohy).  Ale aj v obchodoch sa naše e deti vedeli vynájsť. Fráza How much is it? a základná znalosť čísloviek to istila.

O tom, aké zručnosti pre život na tejto ceste získali sa netreba veľa rozpisovať. O čistotu obytného prívesu sa starali takmer výlučne ony, umývať riady bez umývačky minimálne 3x denne bola tiež len ich práca. No a do pomoci s varením sa hrnuli všetky tri s radosťou.

Podobných situácií bolo denne niekoľko a to všetko prinieslo dievčatám niečo nové.

Takéto učenie som teda mala na mysli. Bez učebníc, bez tabletov a rôznych online aplikácií. Dievčatá nerobili žiadne projekty, nepísali žiadne cvičenia, no aj napriek tomu viem, že sa naučili veľa nových vecí a staré vedomosti si upevnili.

Vlastne sa mi potvrdilo, že ak sa deti nachádzajú v podnetnom prostredí a dospelí sú pripravení, byť ich sprievodcami, že učenie prebieha samo. Pretože deti sa chcú učiť, ak na to majú vhodné podmienky, ak sa ich daná téma dotýka. Ich zvedavosť v takýchto prípadoch je väčšia ako lenivosť či pohodlnosť. A to vôbec nemusíte ísť za hranice Slovenska. Zvedavé deti sa učia stále, lebo majú otvorené oči a kladú veľa otázok. Potom už len stačí, aby mali pri sebe niekoho ochotného im odpovedať, alebo s nimi odpovede hľadať.