Domáca škola. Koniec nášho prvého školského roka

A je tu koniec. Koniec ďalšieho školského roka. Pre väčšinu ľudí nič výnimočné, no pre našu rodinu bol tento rok jedinečný.  V septembri som vôbec netušila, čo ma čaká, do čoho sa to púšťam a kam nás  všetkých domáca škola zavedie. Keď sa ma pred rokom ľudia pýtali, ako dlho plánujem učiť deti doma, moja odpoveď vtedy bola, že potrebujem prežiť prvý rok, aby som vedela čo ďalej. Vtedy sa mi to zdalo strašne vzdialené, nevedela som si predstaviť čo bude o rok. A ono je to zrazu tu.

Prežili sme prvý rok. Nebolo to vždy ružové, ale keď sa ma teraz niekto spýta čo plánujem ďalej, či do toho ideme zas, moja odpoveď je už jasnejšia. Áno ideme ďalej. Už nepotrebujem mať pred sebou nejakú métu, ktorú potrebujem zdolať, aby som vedela, že sa mi tento spôsob života páči a že nám ako rodine maximálne vyhovuje. Nie je to jednoduchá cesta, ale je zaujímavá a krásna. Nielen deti sa za tento rok veľa naučili. Žiakom som bola aj ja a ani som netušila s čím všetkým sa budem pasovať, čo všetko budem musieť zdolať a ako to poznačí mňa. Lebo domáca škola nie je len o deťoch a o ich vedomostiach. Domáca škola je škola pre celú rodinu.

Čo nám domáca škola dala

Domáca škola nám dala slobodu. Máme slobodu v tom kedy sa začneme učiť a či sa vôbec niektorý deň učiť budeme. Máme slobodu v tom ako sa budeme učiť. Či dnes preležíme celý deň na gauči s knihou o ľudskom tele, alebo o gréckych bájach, alebo pôjdeme do lesa pozorovať chrobáky, či zbierať zaujímavé listy do herbára. Máme slobodu v tom, či danú látku preberieme do hĺbky, alebo cez ňu preletíme, lebo ju momentálne k životu nepotrebujeme. Máme slobodu behať po vonku, keď cítime potrebu byť v pohybe, alebo si miesto prírodovedy zapneme seriál o vynálezcoch. Večer nás už netlačí čas, že treba ísť urýchlene do postele a ako na povel zaspať, lebo ráno treba vstať, pretože škola nepočká.

Domáca škola nám dala viac spoločného času. Nehovorím, že vždy je to ideálne, dokonca zo začiatku to bola jedna veľká katastrofa. Akoby sme sa nanovo museli spolu učiť žiť. Každé z mojich dievčat je jedinečná osobnosť, ktorá odo mňa požaduje jedinečný prístup. Každá je iná, svojská a učenie doma im pomáha, aby ostali samé sebou. Nemusia sa na nič hrať, nemusia sa nikomu zapáčiť, lebo mne sa už páčia aké sú. Nemusia nám doma nič dokazovať, nemusia sa hnať za známkami a pretekať sa kto je lepší. Každá je tu za seba a pritom sme spolu.

Sú dni, kedy si trhám vlasy a pýtam sa, čo som to spravila, či mi toto bolo treba. Sú dni keď je asi lepšie nevstať z postele a ostať pod perinou a tváriť sa, že nie som. Aj u nás to vyzerá ako na bojisku, aj u nás sa plače, kričí, vrieska, dupe nohami a trieska dverami. A áno, kričím aj ja, sem tam sa vyhrážam, sem tam ich posielam naspäť do školy. Sme úplne obyčajná rodina, s bežnými deťmi a s bežnými starosťami. Ale tým, že sme stále spolu, obrusujeme naše charaktery a učíme sa byť tolerantnejšie.  Som to ja kto ukazuje mojím deťom smer, keď občas vyjdu z dráhy a ony ma zas učia nebrať život príliš vážne, keď občas zabudnem, že som hlavne mama a až potom učiteľka.

Domáca škola ma učí viac dôverovať vlastným deťom. Veľakrát na deti nazeráme ako na osoby, ktoré treba stále usmerňovať, niekam tlačiť, lebo my dospelí vieme najlepšie. No ak na deti tlačíme, ak ich stále niekam postrkujeme, kde ony byť nechcú, alebo práve nemôžu, rýchlo to vycítia a búria sa. A všetci vieme ako vyzerá detská vzbura.

Aj mne dlho trvalo uvedomiť si, že domáca škola nie je škola doma.  Zo začiatku som sa bála urobiť niečo inak. Bojovala som s obrovským pocitom zodpovednosti za vzdelanie mojich detí. Mala som veľké pochybnosti sama o sebe, či som dobrý učiteľ, či to zvládneme. Moje učiteľské ja je zvyknuté byť skôr vodcom ako partnerom. Musela som sa naučiť dôverovať deťom a nechať ich, aby na seba prebrali istú časť zodpovednosti za svoje vzdelanie a miesto dirigovania, radšej byť vedľa a byť pripravená pomôcť. No, učím sa aj ja a stále je čo zlepšovať.

Domáca škola mi utrieďuje priority. Uprataný dom? Zabudnite. Čerstvý obed každý deň? Málokedy. Nie je nič nezvyčajné, že na kuchynskej linke sa celý týždeň množia papiere, výkresy, nálepky a rôzne iné veci potrebné na dokončenie projektu. Spoločenské hry sú všade. Prací gél a tekuté lepidlo v chladničke nie sú nič výnimočné, veď sa práve vyrába trblietavý sliz. O fixkách, pastelkách a farebných perách, lepidlách v celej kuchyni sa mi už aj sníva. Hanka by vám vedela rozprávať, ktoré fixky sú najlepšie na cmúľanie, a ktorými perami sa najlepšie píše po rúčkach. Ja mám poriadok veľmi rada, preto sa snažím sama sebe nahovoriť, že toto je kreatívny chaos, ktorý moje deti podnecuje k tvoreniu.

Učiť deti doma je pre mňa veľká škola. Zisťujem aké mám limity trpezlivosti a koľko decibelov dokážem uniesť.  Učím sa efektívnejšie využívať voľný čas, ktorého je málo a snažím sa byť flexibilnejšia. Cvičím sa v sebaovládaní a empatii. Niekedy tak premýšľam, kto je u nás vlastne žiak a kto učiteľ.