“Najzákladnejšie právo je právo odísť.”

Peter Gray

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako vo svojom živote využívate právo odísť?

Ja ho využívam celkom bežne pri každej činnosti, ktorá mi už neprináša úžitok. Využila som ho aj keď som sa dobrovoľne rozhodla odísť z práce a ostať doma s deťmi na domácom vzdelávaní. A hoci som človek, ktorý sa snaží vychádzať s rôznymi ľuďmi, párkrát som už naozaj musela odísť aj zo vzťahov, ktoré mi ubližovali.

Pri deťoch je možné uplatňovanie tohto práva, vidieť na ich voľnej slobodnej hre.

Ak deťom nikto nehovorí, ako a s kým sa majú hrať, v hre vznikajú situácie, pri ktorých si priebeh hry, jej pravidlá, ale aj zloženie a počet detí, regulujú len ony.  No deti majú nielenže právo sa hry zúčastniť, tvoriť jej pravidlá, vyjadrovať sa k jej fungovaniu, ale majú tiež právo z hry kedykoľvek odísť. A robia to z rôznych dôvodov.

Mnohé  odchádzajú, pretože im nevyhovuje koncept hry. Iné odchádzajú pretože im nevyhovujú deti, ktoré sa hry zúčastňujú a radšej si hľadajú na hranie inú skupinu. Deti, ktoré ostanú, ale nehrajú podľa pravidiel, alebo ostatným škodia, nabudúce nemusia byť do hry prizvané.

V slobodnej hre nie sú deti prinútené hrať s niekým. Nevisí nad nimi ani hrozba žiadneho postihu, či pokarhania, preto ich rozhodnutia nie sú motivované strachom. Deti sa samé rozhodujú, či už sú dosť silné na to, aby  v rámci hry prekonávali svoje vnútorné strachy a neistoty, alebo aby dokázali nájsť spoločnú reč s inými deťmi.  Na druhej strane, ak sa dobrovoľne rozhodnú odísť, majú možnosť nájsť alebo vytvoriť novú hru, ktorá im bude vyhovovať viac, a do ktorej následne prizvú iné deti.

Som presvedčená, že takéto využívanie práva odísť poznáte všetci.

Premostíme teraz na oblasť vzdelávania, krúžkov a rôznych vedených detských aktivít, ktoré pre deti vytvárame, aby sa z nich stali vzdelaní a rozhľadení dospelí.

Vieme, že mozog sa učí len ak je v bezpečí a má naplnené svoje základné potreby. Akonáhle sa mozog dostáva do stavu ohrozenia, učenie sa vypína. V stave ohrozenia sa môžu deti ocitnúť v rôznych situáciách. Ak je učiteľ človek, ktorý v deťoch vyvoláva strach a ponižuje ich pred druhými. Stav ohrozenia nastáva aj vtedy, ak deti, ktoré sú za svoj výkon hodnotené, vnímajú chyby ako niečo čoho sa treba vyvarovať a boja sa zlyhania. Tu však nastáva problém, pretože chyby sú v procese učenia potrebné a sú v ňom takmer vždy prítomné. Ohrozením je pre dieťa aj šikana zo strany spolužiakov,  vysmievanie sa, ponižovanie, ale aj tresty zo strany dospelých.

Ak sú deti takýmto situáciácm vystavované pravidelne, ich mozog je neustále v stave stresu a učenie neprebieha.

Deti tieto situácie síce vnímajú ako ohrozujúce, no majú veľmi malý dosah na to, aby ich aj nejako vyriešili. Z týchto situácií často v školskom prostredí odísť nemôžu.

Ak by deťom bolo dovolené z takýchto situácií odísť, mnoho vecí by sa vyriešilo. Učitelia by boli nútení meniť svoje správanie, pretože by im v triede neostal nik. Na chyby by sa začalo v skutočnosti nazerať ako na niečo prirodzené, čo k učeniu neodmysliteľne patrí a čo nás posúva dopredu. Ponižovanie a šikana by na danú osobu nemali žiadny dopad a tak by nemali dopad ani na jeho sebavedomie.

Počujem tie hlasy, ktoré kričia, že nám takto predsa odídu z tried všetky deti.

V terajšom nastavení mnohých škôl by to naozaj takto mohlo vyzerať. A práve to je alarmujúce a hodné zamyslenia.

Ja som presvedčená, že by neodišli všetky deti. V triedach, kde stoja zrelí dospelí, plní entuziazmu a nadšenia pre svoj predmet, by deti ostali. Odišli by len tie, ktoré táto oblasť nezaujíma. Presunuli by sa ale len o triedu ďalej, kde by iný zrelý dospelák nadšene rozprával niečo nové o tom, čo nadchýna jeho. Deti sa totiž učiť chcú a veľmi rady sa učia práve vo vzťahoch s dospelými.

Držať dnešné deti niekde na silu, len preto, že je to tak zaužívané a máme pocit, že len takto je možné do deti naliať vedomosti nie je vôbec dobrá stratégia.

Oveľa lepšie je dať deťom možnosť výberu.

Možnosť hľadania toho, čo ich baví a pri čom sú schopné stráviť zmysluplný čas.

Možnosť prestať a zistiť na vlastnej koži, či mi daná aktivita nebude chýbať.

Možnosť následne sa k nej vrátiť bez akéhokoľvek postihu. Len takto sa deti môžu naučiť robiť svoje vlastné rozhodnutia, z ktorých plynú aj určité dôsledky.

Na to ale v prvom rade treba dospelých, ktorí sú si vedomí vlastnej sily, vlastnej zodpovednosti a ktorí si uvedomujú, že aj oni majú právo odísť zo situácie, ktorá im už neslúži, alebo im ubližuje.

Právo odísť neznamená, že zutekám ak je niečo ťažké. Deti dokážu prekonávať aj náročné situácie. Pre ne je prirodzené učiť sa nové veci a veľakrát padnúť a znovu sa zdvihnúť. No robia to len pri takých aktivitách, ktoré im dávajú zmysel a pri ktorých sa cítia bezpečne.

Právo odísť nám umožňuje povedať NIE mnohým veciam, aby sme mali možnosť objaviť veci, ktorým s radosťou a zanietením povieme ÁNO.

Právo odísť nám dáva možnosť skúšať mnoho nových vecí a zisťovať, čo neznášame, čo nám vôbec nejde a objavovať to, čo nás priblíži k takej oblasti, ktorá sa môže stať našou celoživotnou vášňou.

Právo odísť nepodporuje lenivosť. Naopak, pomáha nám otvárať oči pre nové výzvy, pretože len ak pustím to, čo ma už nebaví, mám priestor na niečo nové.

Právo odísť pomáha budovať zodpovednosť za vlastné rozhodovanie. Pretože len ak skúšam a hľadám, kde zapasujem a nemám to prikázané niekým iným, len vtedy skutočne nájdem to pravé miesto pre seba.

Viem, že sme boli učení, že len ten kto sa nevzdáva je víťazom. No má cenu bojovať o víťatstvo na takom poli, kde vlastne ani nechcem byť? Aby sme to svoje pole mohli nájsť, musíme sa naučiť aj v pravý čas odísť z nevhodného miesta.

Myslite na to učitelia, rodičia, sprievodcovia vždy, keď zažívate odmietanie, či rebéliu zo strany detí.

K tejto téme si môžete prečítať aj článok od Petra Graya, alebo tento článok od autorky knihy The Learning game.