Rozmohl se nám tady, takový nešvar.
Hodnotíme a kritizujeme niečo, čo sme nikdy nezažili. Hodnotíme a kritizujeme niečo, čo sa nás netýka. Hodnotíme a kritizujeme niečo, na čo sa nik nepýtal.
Tety, švagriné, babky, kamošky na ihrisku vedia a sú si takmer vždy na 110% isté, že my, domoškolácki rodičia, ničíme našim deťom život.
“Nevieš, do čoho ideš.”
“Nedáš mu také vzdelanie ako v škole.”
“Musíš ho poslať do školy, kto to kedy videl mať deti stále doma.”
“Nemôžeš ho mať takto doma, nič sa nenaučí.”
“Nie je to správne, musí si zvykať na režim.”
“Vyrastie z neho odľud.”
“Nikdy sa nebude vedieť začleniť medzi iné deti.”
Atď. atď.
Každý jeden homeschoolersky rodič pozná túto nálož.
A keďže sami nepoznáme nič iné, len klasický školský systém, len klasické triedy s 30 deťmi, klasický rozvrh a klasický školský režim, občas sa do nás tieto kritiky zavŕtajú.
Je tu však zopár vecí, ktoré si treba uvedomiť.
Rodič domoškolácky vzal dieťa zo školy z nejakého dôvodu. Väčšinou je ten dôvod nesúhlas s niečím, čo danej rodine nefunguje, alebo nedostatok niečoho, čo chcem u vlastných detí rozvíjať viac. Aby to zistil, musí sa nad vecami začať zamýšľať a hľadať riešenia. Kto sa totiž nezamýšľa ide často na autopilota.
S troškou nadsázky by sa dalo povedať, že v oblasti vzdelávania neexistuje viac informovaný rodič, ako rodič domoškolácky.
Rodič domoškolácky svoje rozhodnutie spravil na základe riadneho skúmania a bádania. Hľadal školy, hľadal alternatívy, čítal, porovnával, vznášal námietky, kritizoval a navrhoval riešenia.
Rodič domoškolácky teraz, v nápore rečí od všetkých okolo, skúma ďalej svoje rozhodnutie, ďalej hľadá čokoľvek čím by podporil svoje rozhodnutie, vzdeláva sa a zameriava svoju pozornosť na spoločný rast s dieťaťom.
Rodič domoškolácky nevie do čoho ide. To je veľká pravda. Ale vie, z čoho vyberá svoje dieťa. A vie to na základe dlhého a občas dosť bolestivého rozhodovania.
Rodič domoškolácky má strach, lebo vychádza zo svojej komforntej zóny, lebo jeho dieťaťu je v tej zóne zle.
Rodič domoškolácky dospel do bodu, kedy pochopil, že zodpovednosť za jeho deti nemá štát, ani škola, ale on sám.
Rodič domoškolácky nespochybňuje rozhodnutie rodiča školáckeho dať dieťa do školy, či do škôlky.
Rodič domoškolácky vie, že to, čo robí pre seba a svoju rodinu nijako neohrozuje tetu, švagrinú, babku, kamarátku na ihrisku.
Rodič domoškolácky chápe, že ten, kto kritizuje jeho rozhodnutie nevie o čom hovorí, lebo sám nebol nikdy rodičom domoškoláckym. No aj tak to zabolí a zneistí. Kritizovať niekoho slobodné rozhodnutie navyše, ak sa ma to nijako bytostne nedotýka, nie je na mieste.
Rodič domoškolácky by s radosťou, namiesto kritiky, uvítal podporu, tak isto, ako by ju uvítal každý jeden rodič, lebo vychovávať deti nie je jednoduché. Bez ohľadu na to, či sú v škole, či doma.
Každý deň má svojich starostí dosť, to vie každý rodič. Bez ohľadu na to, či má dieťa v škole, či doma. Nebolo by lepšie, keby sme sa navzájom rešpektovali a pomáhali si tie svoje ťažkosti niesť?
Kritika a hodnotenie niečoho, čo nie je moje, nepomôže nikdy nikomu. Je naozaj potrebná?
Krásny článok, život je skúmanie a objavovanie. Objavovanie sveta cez seba. Áno som jedných z tých rodičov a občas sama seba podporím myšlienkou, že keď je to rozhodnutie zo srdca, učím deti tým srdcom žiť. Doma sa veľa rozprávame a vnímame to č čo je pre nás všetkých to najlepšie.