Štvrý rok domácej školy za nami

Áno, áno, veru tak, nechce sa mi veriť. Máme za sebou štvrtý rok v domácom vzdelávaní. Každý jeden školský rok nám priniesol niečo nové, každý nás niečomu novému naučil.

Zo všetkých štyroch rokov bol ten tretí najťažší. Pre mňa ako mamu, aj ako učiteľku. Do životov nám vtrhla choroba a obrátila všetko naruby. Ťažko nám bolo všetkým, a aj keď máme to najhoršie už za sebou, ja som sa spamätávala dlho. Bolo to vidieť aj tu na blogu. Menej článkov, menej interakcií.

Ten tretí rok mi ale ukázal, aké je dôležité žiť prítomnosťou. Plány sme mali veľkolepé. Aj cestovateľské, aj v domácej škole a takmer nič sa z nich neuskutočnilo. Všetko sa muselo prispôsobiť chorobe. A aby sme sa nezbláznili, nesmeli sme pozerať príliš dopredu a rozmýšľať nad neistou budúcnosťou, ale hľadať pozitíva, hoci aj maličké v každom jednom dni osobitne. Naučili sme sa byť viac vďační.

Stala sa ale aj iná úžasná vec. Keďže nebolo v mojich silách, byť neustále prítomnou vo vyučovacom procese, u dievčat sa viac posilnila samostatnosť. To, čo som nestíhala ja, si sestry rozdelili medzi sebou.

Moje úžasné malé ženy.

Boli chvíle, keď som si myslela, že zlyhajú na záverečnom preskúšaní, kvôli mne. Kvôli tomu, že som jednoducho nemala čas všetko im vysvetliť, ukázať, naučiť. Ale deti si dokázali svoj čas spravovať samé, dokázali si samé pomôcť s učením, mňa potrebovali len ako poradcu s najťažšími vecami. Navyše sa naučili veci, ktoré síce nie sú v učebných osnovách, ale pre život sú oveľa dôležitejšie.

Tento školský rok už bol oveľa jednoduchší, aj keď ja som sa stále cítila vyčerpaná. Ale učiť sa bolo treba. Aby som prežila v zdraví a aby som neukrátila svoje deti, stavila som na minimalizmus.

Keď sme začínali pred 4 rokmi s domácim vzdelávaním, mala som tendenciu nakúpiť množstvo pomôcok, učebníc z rôznych vydavateľstiev. Doma sa nám kopili rôznorodé pracovné zošity. Do môjho “debilníčka” som si zapísala rôzne internetové stránky, na rôzne predmety, aby sme mali čo najviac zdrojov, z ktorých môžme čerpať.

Lenže zistila som, že toto obrovské množstvo ma veľmi vyčerpávalo a oberalo a vnútorný pokoj. Čím viac zdrojov som mala k dispozícií, tým viac som bola nervoznejšia, moja pozornosť viac rozhádzaná. Akoby som mala pocit, že nám určite unikne niečo dôležité, ak nevyskúšame všetko, čo svet ponúka. Lenže v silách človeka nie je vedieť všetko, zažiť všetko a mať všetko.

Preto sme sa tento školský rok obmedzili na zopár učebníc, pracovné zošity sme mali asi len dva, a čoraz menej času sme trávili aj na rôznych internetových portáloch. Viac sme sa hrabali v knihách, ktoré sme, ale začali menej nakupovať a viac požičiavať, viac sme sa pýtali ľudí na okolí a viac sme začali využívať svet ako našu triedu a zdroj poznania.

Toho roku som do domu nekúpila ani jednu novú pomôcku. Ak sme nejakú novú potrebovali, vyrábali si ju deti samé, pretože aj v takomto procese sa deti učia. Brala som to ako win-win riešenie. Oni sa učili, ja som nemusela po nociach vyrábať pomôcky a lámať si hlavu nad tým, ako im zajtra budem vysvetľovať nové učivo. Pozornosť detí sa viac sústredila na to, čo bolo pre nich podstatné, a keďže vnútorná motivácia je naozaj silná vec, dokázali si poradiť a našli si presne to, čo potrebovali. Z minima sa nám podarilo vyťažiť maximum.

Všetko zlé je na niečo dobré. Tieto posledné dva roky domácej školy mi to ukázali. Museli sme sa síce prispôsobovať novým situáciám, ktoré neboli vždy najľahšie, ale ukázalo sa, že nám do života priniesli veľa pozitívnych zmien.