O vďačnosti….

Uvedomujete si, za čo všetko môžme byť každý deň vďační? Často na to sama zabúdam. No v poslednej dobe ma k úvaham o vďačnosti prinútili dve veci.

Jednou je choroba našej Hanky. Už dlho s ňou bojujeme, no napriek tomu, som vďačná, že je to len ekzem, ktorý raz určite dostaneme pod kontrolu. Som vďačná za to, že sa jej pomalymi krôčkami zlepšuje stav pokožky. Som vďačná za to, že ráno, po prebdetej a preplakanej noci, sa o raňajky postarajú staršie dievčatá. Som vďačná za manžela, ktorý ma každú druhú noc nechá spať a on ju celú prebdie, aby Hanke zabránil v škrabaní. Som vďačná za to, ako svoju chorobu zvláda Hanička. Trpezlivejšie trojročné dieťa som ešte nestretla.

o vďačnosti
Hankin autoportrét

Druhá vec, ktorá ma prinútila zamyslieť sa nad vďačnosťou, boli moje staršie baby a ich časté hádky. Odkedy sú na domácom vzdelávaní, hádok je viac, ako keby boli v škole a preto neustále obrusujú hrany svojich charakterov. A teda, máme čo obrusovať. Sú ako oheň a voda, rozdielnejšie už asi nemôžu byť. Z toho pramení kopa nedorozumení, kriku a občas aj bitiek (veru aj baby sa bijú).

Občas sa mi už zdalo, že na seba nevedia nájsť ani jedno milé slovo, že stačí pohľad a hádka je na svete. Viem, že sa ľúbia. Keď jedna odíde, druhá na ňu myslí. Keď je jedna chorá, druhá jej varí čaj, prikrýva ju, bojí sa o ňu.

Chcela som preto, aby si tieto veci uvedomovali aj ony samé. Preto som doma zaviedla novú módu. Spravili sme si “poháriky vďačnosti”.

Ich funkcia je jednoduchá. Od pondelka do nedele ich napĺňame ďakovnými papierikmi a na konci týždňa, po nedeľnom obede si ich všetky prečítame.

Zo začiatku som dala dievčatám podmienku, nájsť aspoň jednu vec na každého člena rodiny, za ktorú sú mu vďačné. Tú mali napísať na prichystaný papierik a hodiť do označeného pohárika. Jeden dobrý skutok, jedna milá vec denne, to sa dá zvládnuť.

Aj napriek tomu sa občas ozvali, že nevedia, čo majú napísať. Hlavne ak boli práve pohnevané. Úplne im rozumiem. Vtedy sa ťažko hľadajú na tom druhom akékoľvek pozitívne veci. Ale práve preto, treba nájsť na tom druhom niečo pozitívne a nezabudnúť, že hnev je len chvíľková záležitosť, a že sa stále mám radi.

Vtedy sa ráta aj povzbudivé slovko, keď sa niekto morí s násobilkou, alebo nájdenie dlho stratenej kefy na vlasy. Dokonca by som povedala, že tieto denné drobnosti, zavážia viac ako veľké skutky, ktoré sú často robené zo zištných dôvodov.

Teraz už nemávajú problém s tým, čo majú napísať, dokonca už to nebýva len jeden papierik. A viete aká je to radosť čítať si v nedeľu papieriky vďačnosti a počuť o sebe samé príjemné veci? Navyše, sa fakt nedá hnevať na niekoho, kto vám napíše kvetnaté slová vďaky.

Možno nakoniec aj tých hádok u nás doma ubudne.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.