Radosti aj starosti s obytným prívesom
Tak už sme doma. Naša dlho očakávaná a vysnená 3 týždňová dovolenka sa skončila. A za celú rodinu môžem prehlásiť, že to bola najlepšia dovolenka akú sme kedy zažili.
Precestovali sme počas nej okolo 3200 km. Prešli sme siedmimi štátmi, nocovali sme v siedmich kempoch, naučili sme sa zdraviť a ďakovať v štyroch nových jazykoch. Zistili sme, že všade sú ľudia rovnakí. Aj uhundraní a zamračení, ale aj takí, ktorí sa neboja v lejaku vyhrnúť si rukávy a pomôcť vám ručne presunúť 9 metrový obytný príves z bodu A do bodu B.
Videli sme veci, o ktorých sme ani netušili, že ich uvidíme. Každý jeden deň bol úplne iný. Asi preto sa nám to tak páčilo.
Nedá sa povedať, kde bolo najlepšie alebo najkrajšie. Každé miesto malo svoje čaro a bolo niečím výnimočné
Každý z nás si na tejto dovolenke prišiel na svoje. Dievčatám sa asi najviac páčilo v Taliansku, kvôli moru a bazénom. Ale viem, že v Julinkinom rebríčku najzážitkov je aj Dinopark Bled zo Slovinska a Terezka žasla nad krásou Švajčiarska (nielen ona). Nášmu ockovi zas zamotala hlavu neplánovaná návšteva CERN-u. Mňa ohúril prechod popod Mount Blanc, ale ani Benátky, či francúzske mestečko Annecy nezaostávajú. Aha, skoro by som zabudla na čokoládovňu. No, je toho vcelku dosť.
A aké je to žiť tri týždne v obytnom prívese?
Jedným slovom DOBRODRUŽNÉ.
Priznávam sa, že pred dovolenkou som mala miestami mierne obavy, aké to bude. Či si na tom malom priestore nepôjdeme na nervy. Predsa len, ešte nikdy sme neboli tak dlho preč z domu a stále spolu. Aj keď ja som vďaka domácej škole v tomto trošku vycvičená. No aj tak to bola nová skúsenosť.
A nie, neliezli sme si na nervy. Zrejme za to mohli neustále meniace sa miesta, ktoré sme navštívili. Na niektorých sme sa ledva rozkukali a už sme šli ďalej. Iné boli také krásne, že sme nemali čas riesiť nejaké škriepky, len sme nasávali tú krásu.
Dlhé presuny
Dokonca aj niektoré “nekonečne” dlhé presuny z miesta na miesto sme zvládali bez väčších problémov. Problematická bola vždy tá posledná polhodina, tesne pred príchodom do nového kempu. No akonáhle sme náš domček zaparkovali a vypustili deti von z auta, aby mohli všetko nové preskúmať, už bolo dobre.
Keď bývate v karavane dlhšie, určite rátajte aj s nepríjemnosťami, ktoré sa môžu prihodiť. Nie je to stále len ružové. Aj keď náš ocko by na to povedal, že to je len ďalšie nové dobrodružstvo.
No teda neviem, či zhorenie invertera (zariadenie, ktoré dodáva elektrinu, keď nie je poruke vonkajší zdroj napájania 240V) a následne znefunkčnenie všetkých zásuviek v prívese je dobrodružstvo. Alebo zlomená markíza, ktorá nevydržala nápor dažďa. Síce je pravda, že o jednej v noci, počas búrky, som ešte nikdy neskladala polámanú markízu. To bolo naozaj trošku dobrodružné.
A ak vám niekto bude opisovať ako v jednom kempe videl obrovský obytný príves ako sa snaží dostať na malé kempové miesto (vraj najväčšie aké tam mali) bez movera, tak to sme boli my.
Že čo je to mover?
To je taká vecička, ktorá umožní, že aj ten najväčší príves dokážete pohodlne zaparkovať, ako malé hračkárske autíčko, diaľkovým ovládaním. No lenže nám zhorel v prívese inverter, ktorý ho živil, takže sme príves parkovali vždy len s pomocou auta. Teda až na jeden raz. V spomínanom kempe. Tam sme proste nemali šancu bez movera zaparkovať.
Na pomoc nám ale prišlo niekoľko úplne neznámych ľudí. Niektorí ani nerozumeli čo rozprávame, ale vedeli ako nám pomôcť. Proste sme príves odpojili od auta a chlapi ho na dané miesto posunuli vlastnými rukami. Tomu hovorím spolupatričnosť kemperov.
Posledné dni sa nám začala kaziť aj klíma. Nič príjemné najmä v rozpálenom Taliansku. Aj keď, tú klímu by som nejak prežila. Ale že voda z nej zatiekla do kontaktov a preto mi nad hlavou celú noc blikalo svetlo spod klímy, to už nie. To už nebolo dobrodružstvo. Našťastie, náš ocko je šikovný chlap. Čo sa dalo poopravoval a s ostatným improvizoval, aby nám karavan ďalej slúžil tak ako má.
Aj takéto veci sme teda riešili počas troch týždňov. Nebola to stále len romantika a úsmevy. Život so sebou prináša rôzne veci a je úplne jedno, kde sa nachádzate. Ale stojí to za to.
Tých menej zábavných situácií bolo predsa len menej ako tých pozitívnych a koniec koncov aj na tie negatívne budeme po čase spomínať s úsmevom. A hlavne nenecháme sa nimi odradiť od ďalšieho cestovania. Pretože svet je naozaj nádherný a oplatí sa ho vidieť.
